Myslel som, že mi pomožeš

04.01.2020

Bezradne a neprítomne chodil po miestnosti, bezmyšlienkovite hľadal záchytný bod.

Tušila som, že niečo v sebe spracováva a práve zvádza boj sám so sebou,

Nevie ako to má povedať.  Nepýtala som sa, len som mu dávala čas a zároveň podporu 

a doveru, že to zvládne.

Spočiatku som vobec nerozumela zdanlivo nesúvislým vetám, striedaniu nálady a slovníka, radosti a zlosti.  Vety lietali vzduchom, odrážali sa od stien a padali bezmocne na zem.

Vo vzduchu ostal visieť veľká bezmocnosť:   NEVIEM ČO MÁM ROBIŤ.

Usmiala som sa a začala sa pýtať, čo vlastne rieši, čo ho trápi.

Jeho vety boli zrozumyteľné a jasné, boli úvahami mladého muža, ktorý chce mať všetko hneď a najradšej by bol minimálne trikrát naklonovaný, aby všetko stihol a nič mu neuniklo.

Rozprávali sme sa dosť dlho. O tom, prečo chce robiť to či ono, prečo ho nebaví to, čo práve robí a prečo si myslí, že je dobré vidieť do budúcnosti. 

Keď sme obaja cítili, že už nemáme o čom rozprávať, moj syn zdvihol udivene oči a 

s výrazom  nepochopeného dieťaťa mi povedal tú krásnu vetu: " Mami , ja som myslel, že mi pomožeš!"

Nie, ty si len očakával, že za teba rozhodnem , čo máš urobiť.

A mne v tom momente "docvaklo" , čo som urobila.

Pustila som kontrolu nad vlastným synom.

Dala som mu doveru, že som tu pre neho.

Dala som doveru sebe, že moj syn sa v živote musí rozhodnúť podľa svojho vnímania.

Milujem ho, ale jeho život je len a len o jeho rozhodnutiach.